Mori-Neďaleký les

Shunpom som sa objavil pred cestičkou vedúcou do útrob lesa. Odtiaľ som si už vykračoval pomalým tempom.
Kráčal som po hlinenej vydupanej cestičke a nikde ani duše. Bolo tu prenádherné ticho, rušil to iba vodopád, ktorý moje citlivé uši počuli, ako keby bol odo mňa iba na pár metrov.
Vynoril som sa na čistinke, predo mnou bolo jazero plné krištáľovo čistej vody. Vyzliekol som si haori, potom aj kimono až som tam stál nahý. Na tvári som mal stále masku, no váhal som, či aj ju zložiť. Nakoniec som sa rozhodol. Odokryl som si tvár a pozrel na nebo. Masku som si pripol na temeno hlavy a potom skočil do vody.

Ve svém zběsilém útěku ze čtvrté divize automaticky zamířím k vodopádu, který byl vždycky mým oblíbeným meditačním místem. Ovšem, nějak nevnímám, že na zemi leží kimono a kapitánské haori, prostě se svezu pod jeden strom a nepřítomně zírám na vodu. Kdybych nebyla úplně mimo, možná bych si všimla, že je zčeřená, protože do ní před chvílí někdo skočil, jenže mimo jsem, takže jen zmateně pofňukávám a a objímám svojí zanpakuto.

Ako som tak bežala, veľmi veľa krát som narazila do stromov. Radšej som si oči zavrela, pretože ma to znervózňovalo. Nevidím ... budem na obtiaž.
Počula som ako niekto fňuká. Objavila som sa vedľa tej osoby a chytila som sa jej ramena. Kasumi-chan ... ? Si ... si to ty? Prepáč mi to ja ... nevidela som ťa ... gomenasai ... gomene ...

Shunpujem medzi stromami."Do frasa. Sú tu."poviem a začnem tlmiť reiatsu. Mohli ho len trochu ucítiť, keď som vošiel do lesa. Priblížim sa k nim a pozerám na nich z úkrytu, z ktorého ma nemôžu vidieť.

Ucítila som ho a otočila som hlavou aby som sa lepšie sústredila. Techi ... -sama?

Zostával som ticho. Neviem, čo to do mňa vošlo no neodpovedal som. Cítil som sa divne.

Viem že si tu ... cítim ťa ... nevidím ťa ale ... viem že si tu ... Opakovala som oči ma štípali.

Shunpom som sa objavil a objal ju:"Prepáč." zrazu som začal rozmýšľať...."Ako to, že nevidíš?"poviem zaujato a otiahnem ju od seba aby som na ňu videl.

Otvorím oči, všimne si že moje zreničky akoby nereagovali a farba mojich zelených očí je matnejšia. Zistila som to včera ... nedokázala som ucítiť ... Kasumi-chan ... Sklonila som hlavu. Viem že to bude len dočasné ale ... bude to trvať dosť dlho než sa mi oči znovu zregenerujú ...

"To nie! Ja ti dám moje oči."poviem a dám jej bozk na čelo a objímem ju."A ani neskúšaj hovoriť nie!"

Nepotrebujem ich ... Baka ... povedala som že sa mi vlastné oči zregenerujú ... Poviem do ticha a jemne zružoviem keď mi dá bozk na čelo, ešte stále na také niečo nie som zvyknutá.

"Ak to nepôjde po dobrom tak to pôjde po zlom. To je jediné, čo môžem pre teba urobiť. Prosím! Dovoľ mi! Ja chcem! Musím!"poviem a začnú sa mi liať slzy.

Chytím ho za ramená. Upokoj sa! Tvoje oči ti nevezmem BAKA!? Jemne mu jednou rukou začnem slzy utierať. Už sa mi to raz stalo nie ... ? Bol si vtedy na misií vo svete ľudí ... ale vedel si to ... nechcem tvoje oči, potrebuješ oči viac než ja ...

"Nepotrebujem! Vezmeš si ich! Prosím ak ma máš rada tak to príjimeš."poviem a nechám jej utierať moje slzy a zatvorím oči.

Prečo ty sám nechceš svoje oči ... ? Spýtam sa ho a zavriem svoje slepé oči.

"To už je moja vec, Yuuki-chan. Vezmeš si ich prosím?"poviem a stále mám zatvorené oči. Nenavidím ich! Ešte stále to Nomochi? Ešte stále...

Nevezmem, môžem ich ale ... zablokovať ... Povzdychnem si. Ale povedz mi dôvod ... prečo nechceš svoje oči ...

"Nepoviem ti to. Ja ti to ukážem."poviem a kusnem si do prsta. Vytiečie z neho krv a ja si namaľujem krvavé slzy. Yuuki obkreslím krvou okolo očí. Videla celý môj život. Všetko. Od narodenia až po prítomnosť. Moje pocity proste všetko."Videl som cez ne veľa zla. A preto."poviem moje oči sa zablokujú a Yuukine odblokujú takže môže vidieť."Neboj. Pre mňa to je lepšie."poviem a objímem ju a zatvorím očí.

Môj kryštáľ odblokovanie mojich očí nepovolí, krv mi vsiakne do kože no jeho oči sa zablokovali. Môj kryštáľ je moja spása no je aj prekliatie. Nepotrebujem tvoje oči. Viem ich odblokovať a sama ti ich odblokujem až príde čas ... nerob blbosti Techi-sama ... Si na to už pristarý nie? Usmejem sa. Videla som všetko čo zažil no nepohlo to so mnou. Videl veľa zlého no ja som nemohla ukázať že sa ma to dotklo. Vo vnútri som cítila strašný smútok ale .. nemohla som ho ukázať. Teraz nie.

"To neboli oči. To bol zrak."poviem a všetko sa začalo vracať. To hlavné som ukryl. začalo to bolieť vo vnútri. Zase! Zase! utrel som Yuuki oči nejako som sa trafil a svoje krvavé slzy tiež. Ťarpavo si sadnem na kameň. Vidím, vždy Engetsua ako krúti hlavou. Zatrasiem hlavou a Engetsu zmizne a znovu vidím tmu.

Prohlížím si Techiho a Yuuki, potom znova vzlyknu, zvednu se a rozběhnu se pryč. (přesun)

"Čo to?"poviem a začnem sa obzerať."Yuuki-chan musím ísť za Kasumi. Musím!"poviem a shunpom sa dostanem preč.(presun)

Keď sem prišli, stiahol som si na tvár masku a ponoril sa. Pod vodou som potom strávil nejaký čas, raz za čas som sa vynoril a nádychol. Potom som si zobral svoje veci a odišiel.

Presun

Následoval jsem Yuuki až sem.
"Yuuki-sama ?? Co se stalo ?"